kallay150

Dušan Kállay (*19. 6. 1948, Bratislava)

Ilustrátor, grafik

v letech 1966 - 1972 studoval na Vysoké škole výtvarných umění v Bratislavě v oddělení grafiky a ilustrace u prof. Vincenta Hložníka a v oddělení figurální kompozice a krajinomalby u prof. Jána Želibského.

Od roku 1990 působí na Vysoké škole výtvarných umění v Bratislavě, kde jako profesor vede oddělení volné grafiky a knižní ilustrace. Věnuje se volné grafice, ilustraci, malbě, kresbě, ex-libris, známkové tvorbě a částečně plakátu. Žije v Bratislavě.

Jeho tvorba získala najvýznamnejšie domáce a medzinárodné ocenenia vo svojich odboroch. Celkom 46 cien a 14 diplomov, medzi nimi sú Grand Prix na Bienále ilustrácií v Bratislave (1983), Cena Hanse Christiana Andersena, udeľovaná organizáciou IBBY pri UNESCO (1988), UNICEF Award v Bologni (1992) za ilustrácie, ceny na medzinárodných prehliadkach grafiky (Banská Bystrica, Fredrikstadt, Ljubljana), filmu (Kroměříž, Chicago) a známkovej tvorby (Najkrajšia známka sveta, výstava WIPA, 2002). Viacnásobne ho ocenili v súťažiach Najkrajšia kniha roka v Československu i na Slovensku.

Vytvoril vyše 90 titulov ilustrovaných kníh, medzi nimi Alica v ríši zázrakov, ktorá vyšla v siedmich rečiach, rozprávky z britských ostrovov V ríši víl a škriatkov (1987), Wiliam Shakespeare: Kupec benátsky (1996), bibliofílie Veľký testament Francoisa Villona (1970), Sebastian Brandt: Loď bláznov (1972), Videnie proroka Dávida (1991, spolu s kaligrafom Ľubomírom Krátkym).

Svoji tvorbu představoval veřejnosti výstavách jak u nás, tak i v zahraničí.

shakespeare 450 1

Inspirující myšlenky...

Ja Bartolomej Boleráz bol som človekom azda slabým,azda i zbabelým, ale ja Boleráz, človek, robím si nárok, aby ľudia, moji súčasníci, po všetkých omyloch, po všetkom trápení, po všetkom márnom hryzovisku predsa len boli múdrejší a ľudskejší. Áno, opäť ľudskejší. O trošičku menej krutí. Kto si kladie za povinnosť hovoriť a hovoriť, prázdnymi slovami rozvirovať povetrie, nech si vraví. Ale vy, ľudia moji, nedajte sa mýliť: Pravdou našej spoločnosti nemôže byť to, čo zabíja, čo nás štve a dusí, čo nás vháňa do osamenia a blázincov, nech si ju vykladajú, ako chcú, vykladačis prideleným mozgom. Pravda je, môže byť iba to, v súhlases čím rastie a rozvíja sa naša ľudská prirodzenosť, z čoho rastú a rozvíjajú sa kmene, i malé, i najmenšie národy. To je pre mňa pravda našich čias. Za ňou som túžil celý svoj život. Za ňu, v jej mene prihlásil som sa o slovo, hoci až po smrti a neskoro.
Dominik Tatarka, Démon súhlasu