dubravsky andreaANDREA DUBRAVSKY  – EXPERT NA INTERNETOVOU KOMUNIKACI, PŘEKLADATELKA

Všetko sa to začalo malou knižočkou Kristy Bendovej “Čačky hračky“. Kniha básničiek pre deti, a moja láska poézii začala touto:


Vstalo slnko spoza hory po nebíčku kráča,
ide budiťvčielku, lienku, na konárku vtáča.
A sa smeje, svetlo leje, jar a radosť všade,
žeby zrelo žitko v poli, čerešienky v sade.

Od detstva som recitovala a skutočne ma to bavilo. Raz, keď som mala asi päť rokov som sa pred rodinou postavila, zarecitovala „Víťazný Február“, za tým som sa pomodlila Anjeličku môj strážničku a prežehnala. Babky tlieskali...

Na ZŠ som si obľúbila slovenských a českých klasikov, Sládkovičovho „Detvana“ a „Marínu“, Máchov „Máj“, Erbenovho „Vodníka“. ( Nie som si istá, či je Vodník vhodný pre siedmakov, nočné mory mám z neho dodnes.) Tiež som asi 5x čítala knižku „Slovo premeny“, na autora si už nespomeniem, o jednej prázdninovej dovolenke a letnej láske. Bola tam postavička Smrkola Mľask, ktorou som strašila brata. A myslím, že sa ho bojí dodnes, len to po dvadsiatke lepšie tají.

Potom prišlo dobrodružné obdobie Vinnettoua, ktorého som čítala len raz, lebo nebol dosť romantický, plus film bol lepší. Toho rýchlo vystriedal Tarzan. Jane (čítaj ako píšem) a Tarzan ma pripravili na obdobie sebatrýzne, ktoré trvalo celú pubertu. To som čítala všetky príbehy lásky, hlavne nenaplnenej alebo tragickej, revala do vankúša a na pri čakaní na autobus snívala o Heathcliffovi, Rhettovi Buttlerovi, Oliverovi, Petrovi a spolužiakoch, ktorí by sa ich úlohy hodili.

sofiin svet 130Okrem romantiky a množstva brakov, ktoré kamarátky odporučili som sa na strednej škole dostala aj ke kvalitnej literáture: Sofiinej voľbe, Americkej Tragédii, Remarqovi. Zažila som aj rok ruštiny a stihla prečítať Eugena Onegina, z ktorého si pamatám len list Tatiane, po rusky. Inak som neviem prečo na rusov nemala chuť. Tá prišla, o pätnásť rokov neskôr a bolo to krásne.

Na VŠ som študovala anglickú literatúru. Tam som sa dostala k Steinbeckovi, Thomasovi Hardymu, Kerouackovi, Melvillovi, Dickensovi. Boli aj prvé pokusy o Shakespeara čo bolo v prvom semestri so stredoškolskou angličtinou príliš odvážne. Aj naňho som si musela počkať niekoľko rokov, kým sa zlepšila moja angličtina. „ I skladní ve šroubárne si muže prečíst Vergilia v originálu“.

Tých kníh bolo veľa ale dve, ktoré mám stále v hlave sú Anna zo Zeleného domu (o tej som tu už písala) a Motlidba za Owena Meanyho.

Lucy Maud Montgomerryovej Anna je pýcha Kanady. Čítala som ju nespočetne veľa krát, pretože som v nej našla „spriaznenú dušu“. Anna mala tie isté starosti ako ja: ryšavé vlasy, pehy, Marilla jej šila len jednoduché šaty bez volánov a ja som tiez furt chodila oblečená z Prioru, bol tam Gilbert, ktorý po nej tajne túžil (v mojom prípade som tajne túžila len ja, ale to je detail). Anna som mnou bola niekoľko rokov a často rozmýšľam, či ju znova otvorím, ale bojím sa, že teraz tam už nenájdem to čo vtedy. Je to ako keď stretnete kamaráta z detstva- spomienky sú krásne, tešíte sa, potom sa stretnete a už to neni ono. Nejdem to riskovať.

Motlidbu za Owena Meanyho napísal John Irving a pre mňa je to jeho najlepšia kniha. Je to príbeh o maličkom chlapcovi s čudným hlasom, ktorý sa zrodil z nepoškvrneného počatia. Nevedel ako zomrie, ale vedel presný dátum svojej smrti, a že musí trénovať hod do koša (basketbalového). Bol nástrojom smrti matky svojho najlepšieho kamaráta, ktorému neskôr odrezal prst, aby ho zachránil pred povolávacím rozkazom do Vietnamu.
Pri tejto knihe som si v tých 22 rokoch začala uvedomovať, že všetko čo v živote robíme má svoje súvislosti, všetko sa stane, pretože sa to má stať a nič nežijeme len tak bez dôvodu. Tiež som si uvedomila, že každý má v živote aspoň jedného naozajstného priateľa, hoci to nemusí byť stále tá istá osoba.

lovecdraku400Minulý rok sa mi dostal do rúk Khaleid Hosseini a jeho dve krááásne knihy The Kite Runner a Thousand Splendid Suns. Obidve opisujú život v Afganistane, jedna z pohľadu muža, druhá očami ženy. Keď sa s mojim mužom hádame, vie mi povedať: „ Bubík, ty máš šťastie, že nie sme v Afganistane“ V tom jedinom má pravdu.

Zo slovenských kníh sa mi dostali do rúk dve, pri ktorých som mala pekné chvíle. Jednu napísal Ján Štrasser a volá sa „Lenže ja som iba komik“ a sú to rozhovory s Milanom Lasicom, ktorého určite aj v Čechách všetci poznáte. Druhá je „Spoza dverí“ a napísal ju Lasica. Obidve sú pohľady do minulosti, spomienky, napísané vôbec nie s humorom, skôr s vážnosťou, ale pritom sú ľahké, zaujímavé a vyvolajú vo vás chuť sadnúť na vlak do Bratislavy dúfajúc, že ho niekde v kaviarni stretnete.

„Knihy v mé hlave“, tých je strašne veľa. Hlavne tých, ktoré by som chcela prečítať. Chcela by som prečítať veľa básní, celého Shakespeara, chcela by som sa prekúsať cez Margaret Attwood, čo sa mi vôbec, ale vôbec nedarí, chela by som prečítať klasikov, a veľa, veľa ďaľších. Viem, že nestihnem všetko, ale stihnem toho veľa.


Inspirující myšlenky...

Pokud se mi podaří najít souvislost mezi cigaretou a zpochybnění mužské moci, řekl Bernays, pak začnou ženy kouřit, protože budou mít své vlastní penisy. A na velikonoce pak prošel New Yorkem průvod sufražetek, které v průvodu demonstrativně kouřily tzv. "pochodeň svobody". Samozřejmě stádo novinářů, které dopředu Bernays informoval, na to skočilo a událost se rozletěla po celém světě. Jak jednoduše se dá změnit chování lidí.
Století sobectví (The Century of Self) o práci Edwarda Bernayse